Články: Ukrajina , Hallein(SVK), Hallein(ITA), Fischbach , Kleinezeitung 

Nadväzujúce články z nášho webu:

Tvárou v tvár "reklamným pisateľom": Keď sa pravda stáva nepriateľom redakcií

Píše sa 1. júl roku 2026.

Deväť rokov sa spolu s mojou partnerkou venujeme odhaľovaniu environmentálnych kauz, drogovej činnosti mafie, podvodov pri nakladaní s verejným majetkom a prípadov, v ktorých sa podľa nášho presvedčenia zlyhania inštitúcií prelínajú so zlyhaním médií. Počas tohto obdobia sme zhromaždili tisíce strán dokumentov, absolvovali desiatky stretnutí s úradmi, políciou, odborníkmi aj novinármi a opakovane sme sa presvedčili o tom, že najväčšou prekážkou pri hľadaní pravdy často nie je samotný problém, ale neochota o ňom otvorene hovoriť.

Na médiá sa nepozerám len očami človeka, ktorý sa na ne obracia so žiadosťou o pomoc. Poznám ich aj zvnútra. V minulosti som pôsobil ako športový redaktor regionálnych novín, spolupracoval som s regionálnou televíziou a neskôr som prostredníctvom platformy Husté TV pripravoval reportáže zo športového prostredia. Vďaka tejto skúsenosti som spoznal nielen krásnu stránku novinárskej práce, ale aj mechanizmy, ktoré dokážu úplne potlačiť jej skutočné poslanie.

Už pred viac ako dvadsiatimi rokmi som si začal uvedomovať, že medzi ideálom novinárskej práce a realitou existuje obrovský rozdiel. Nie vždy rozhodovali fakty, dôkazy alebo verejný záujem. Neraz rozhodovali osobné vzťahy, ekonomické záujmy či ochota chrániť "správnych ľudí". Vtedy som ešte veril, že ide len o ojedinelé skúsenosti.

Po deviatich rokoch investigatívnej práce v Rakúsku, na Slovensku aj v Taliansku však musím konštatovať, že podobné mechanizmy sa opakovali až príliš často na to, aby išlo o náhodu.

Tento článok preto nie je útokom na žurnalistiku ako profesiu. Naopak. Je prejavom úcty voči všetkým poctivým novinárom, ktorí svoju prácu vykonávajú čestne a s rešpektom k faktom. Je však zároveň kritikou tých, ktorí podľa môjho názoru rezignovali na základné princípy novinárskej etiky a z médií urobili nástroj propagácie, osobných záujmov alebo ochrany mocných.

Počas nášho vyšetrovania sme sa opakovane stretávali so situáciami, keď boli zdokumentované dôkazy ignorované, priestor dostávala iba jedna strana sporu a otázky, ktoré si zaslúžili dôkladné preverenie, zostali bez odpovede. Niektoré redakcie namiesto overovania faktov vytvorili jednostranný obraz udalostí, ktorý mal ďaleko od objektívneho spravodajstva.

Práve preto vznikol tento text.

Nie preto, aby niekoho urážal alebo vytváral senzáciu. Ale preto, aby ukázal, ako môže vyzerať situácia, keď sa novinár prestane pýtať, prestane overovať a začne veriť iba jednej verzii príbehu. Pretože v takom okamihu prestáva byť médiom a stáva sa nástrojom niekoho iného.

Nasledujúce kapitoly opisujú naše vlastné skúsenosti, dokumenty a udalosti, ktoré nás priviedli k presvedčeniu, že dôvera verejnosti v médiá sa nedá obnoviť marketingovými sloganmi. Dá sa obnoviť iba poctivou prácou, dôsledným overovaním faktov a ochotou priznať vlastné chyby.

Od regionálnych skúseností k otázkam mediálnej dôvery

Moje prvé skúsenosti s médiami vznikali v regionálnej žurnalistike. Bolo to obdobie, keď som ešte veril, že kvalitná práca, fakty a poctivosť sú tým najdôležitejším, čo môže novinár ponúknuť verejnosti. Postupne som však začal spoznávať aj druhú stránku mediálneho prostredia.

V jednej z regionálnych televízií som bol svedkom situácií, keď odborné schopnosti prestávali byť rozhodujúcim kritériom. O personálnych rozhodnutiach často nerozhodovala kvalita práce, ale osobné vzťahy, známosti alebo ekonomické záujmy. Ľudia bez dostatočných skúseností sa dostávali na vedúce pozície, zatiaľ čo od redaktorov sa očakávalo čoraz viac práce bez primeraného finančného ohodnotenia.

Bežnou praxou boli spory o odmeny, neustále spochybňovanie už vykonanej práce či hľadanie dôvodov, prečo zamestnancovi nevyplatiť to, na čom sa obe strany pôvodne dohodli. Namiesto podpory kvalitnej žurnalistiky sa vytváralo prostredie, v ktorom prevládal tlak, neistota a závislosť od rozhodnutí úzkej skupiny ľudí.

V tom čase som si myslel, že ide o problém jednej konkrétnej redakcie. Netušil som, že o niekoľko rokov neskôr budem pri investigatívnej práci v Rakúsku narážať na veľmi podobné mechanizmy.

Počas nášho deväťročného vyšetrovania environmentálnych káuz sme oslovili viaceré redakcie s rozsiahlymi dokumentmi, znaleckými posudkami, rozhodnutiami úradov, fotografiami aj svedeckými výpoveďami. Naším cieľom nebolo presviedčať novinárov, aby nám uverili. Žiadali sme iba to, aby si pred zverejnením informácií dôsledne overili všetky dostupné fakty.

Namiesto otvorenej diskusie sme sa však opakovane stretávali s jednostranným prístupom. V niektorých prípadoch vznikli články bez toho, aby boli naše dôkazy podrobne analyzované alebo aby sme dostali primeraný priestor na ich vysvetlenie. Práve tieto skúsenosti v nás začali vyvolávať otázku, či časť médií ešte stále plní svoju základnú úlohu – nezávisle overovať informácie a poskytovať verejnosti čo najobjektívnejší obraz reality.

Neznamená to, že všetci novinári pracujú rovnako. Počas našej cesty sme stretli aj profesionálov, ktorí boli ochotní počúvať, klásť nepríjemné otázky a preverovať dokumenty bez ohľadu na to, koho sa týkali. Práve vďaka nim vieme, že skutočná investigatívna žurnalistika stále existuje.

Zároveň sme však pochopili, že tam, kde sa médiá prestanú pýtať a začnú nekriticky preberať tvrdenia jednej strany, prestávajú plniť svoju kontrolnú funkciu. V takom okamihu už nejde o službu verejnosti, ale o vytváranie mediálneho obrazu, ktorý môže mať ďalekosiahle následky pre všetkých zúčastnených.

Práve tieto skúsenosti sa stali jedným z hlavných dôvodov vzniku tohto článku.

Keď sa boj za pravdu stáva súčasťou mediálnej hry

Počas rokov investigatívnej práce sme si uvedomili, že jedným z najväčších problémov dnešnej spoločnosti nie je len nedostatok informácií. Oveľa nebezpečnejšia je situácia, keď sa vytvorí dojem, že pravda bola odhalená, hoci v skutočnosti zostali tie najdôležitejšie otázky nepoložené.

Práve preto sa čoraz častejšie stretávame s javom, ktorý talianski odborníci na organizovaný zločin označujú ako "antimafia di facciata" – vytváranie obrazu boja proti korupcii alebo mafii bez skutočnej snahy odhaliť jej podstatu. Navonok všetko pôsobí presvedčivo. Objavujú sa televízne reportáže, rozhovory, titulné stránky či verejné diskusie. Ak sa však človek začne zaoberať dokumentmi a konkrétnymi dôkazmi, často zistí, že podstatné otázky zostali bez odpovede.

S podobnými situáciami sme sa stretli aj my. Počas rokov nás viacerí novinári kontaktovali s tým, že chcú spracovať náš príbeh. Absolvovali sme množstvo stretnutí, odovzdávali rozsiahlu dokumentáciu a odpovedali na desiatky otázok. Neraz sme venovali príprave celé dni alebo týždne.

Výsledok bol často rovnaký.

Komunikácia sa postupne prerušila, pripravené reportáže sa nikdy neodvysielali alebo zostali bez akéhokoľvek vysvetlenia odložené. V iných prípadoch vznikli materiály, ktoré z rozsiahlych dôkazov použili len malé časti, pričom rozhodujúce súvislosti úplne vynechali.

Podobné skúsenosti nás naučili jednej dôležitej veci. Nie každá investigatíva, ktorá sa tak navonok prezentuje, má skutočne za cieľ odhaliť pravdu. Niekedy vzniká skôr dojem aktivity než reálna snaha dôjsť k podstate problému.

Za mimoriadne nebezpečné považujeme situácie, keď sa novinár alebo médium uspokojí s prvým vysvetlením, ktoré dostane od osoby, ktorej konanie má preverovať. Investigatívna práca totiž nezačína prijatím vyjadrenia. Práve naopak – tam by mala začínať dôsledná kontrola dokumentov, porovnávanie údajov a overovanie všetkých tvrdení z viacerých nezávislých zdrojov.

Počas nášho vyšetrovania sme sa opakovane stretávali s tým, že verejnosť dostala veľmi jednoduchý príbeh. Keď sme však k nemu priložili stovky strán dokumentov, znalecké posudky, rozhodnutia úradov a výpovede svedkov, ukázalo sa, že realita je oveľa zložitejšia.

Práve preto sme sa rozhodli všetky podstatné dokumenty postupne zverejňovať. Nie preto, aby sme niekoho presviedčali, ale preto, aby si každý čitateľ mohol vytvoriť vlastný názor na základe originálnych materiálov a nie iba mediálnych interpretácií.

Veríme totiž, že dôvera nevzniká z hlasných titulkov ani z emotívnych televíznych vystúpení. Vzniká tam, kde sú fakty dostupné každému a kde má verejnosť možnosť porovnať tvrdenia s originálnymi dokumentmi.

To je podľa nášho názoru základ každej skutočnej investigatívnej práce.

Keď sa dôkazy stanú nepohodlnými

Na začiatku sme stále verili, že ak novinárom predložíme dostatok dôkazov, budú sa nimi zaoberať rovnako dôsledne ako každou inou závažnou témou. Nepožadovali sme, aby nám verili. Nepožadovali sme ani to, aby automaticky prevzali naše závery. Očakávali sme len to, čo by malo byť prirodzenou súčasťou každej investigatívnej práce – dôsledné preverenie predložených materiálov.

Počas rokov sme jednotlivým redakciám poskytli stovky strán dokumentov, znalecké posudky, laboratórne analýzy, fotografie, videá, úradné rozhodnutia, výpisy z katastra, letecké snímky aj výpovede svedkov. Mnohé z nich pochádzali priamo od rakúskych štátnych orgánov alebo boli súčasťou prebiehajúcich správnych a súdnych konaní.

Práve v tomto okamihu sa však podľa našich skúseností začal opakovať rovnaký scenár.

Kým boli témy všeobecné, záujem existoval. V momente, keď sa objavili konkrétne mená, konkrétne dokumenty a otázky smerujúce k možnému zlyhaniu úradov alebo verejných činiteľov, komunikácia sa často náhle zastavila. Niektorí novinári prestali odpovedať, iní oznámili, že sa téme už nebudú venovať, a v niekoľkých prípadoch sa objavili články, ktoré podľa nášho názoru poskytovali priestor iba jednej strane.

Najviac nás neprekvapilo to, že s nami niekto nesúhlasil. Prekvapilo nás, že viaceré dokumenty, ktoré bolo možné jednoducho overiť, sa v publikovaných materiáloch vôbec neobjavili. Nešlo pritom o naše názory, ale o úradné rozhodnutia, technické dokumentácie, laboratórne výsledky alebo listinné dôkazy, ktoré existovali ešte pred publikovaním článkov.

Práve vtedy sme si položili jednoduchú otázku.

Ako môže vzniknúť objektívny novinársky materiál, ak redakcia nepracuje so všetkými dostupnými podkladmi?

Táto otázka nás sprevádza dodnes.

Neznamená to, že každý novinár koná úmyselne alebo že každá chyba je výsledkom zlého úmyslu. Investigatívna práca je náročná a omyly sa môžu stať. Ak sa však rovnaký spôsob práce opakuje pri viacerých kauzách, pri viacerých redakciách a počas dlhého časového obdobia, vzniká oprávnená otázka, či už nejde o systémový problém.

Práve preto sme sa rozhodli zverejňovať originálne dokumenty v plnom rozsahu. Nechceme, aby čitatelia prijímali naše závery len preto, že ich tvrdíme my. Chceme, aby mali možnosť porovnať jednotlivé tvrdenia s originálnymi listinami, dátumami, rozhodnutiami a dôkazmi a vytvorili si vlastný názor.

S odstupom času sme pochopili, že najväčšou hodnotou investigatívnej práce nie je presvedčiť verejnosť. Najväčšou hodnotou je umožniť verejnosti overiť si fakty samostatne.

A práve to je cieľom aj tohto článku.

Prípad Jutty Ziegler: Keď jedna odpoveď nahradí investigatívu

Jedným z prvých prípadov, ktorý v nás vyvolal vážne pochybnosti o kvalite niektorých mediálnych výstupov, bol prípad Jutty Ziegler.

Počas nášho vyšetrovania sme narazili na viaceré nezrovnalosti týkajúce sa jej verejne prezentovaných údajov. Nešlo o nepodložené domnienky ani internetové diskusie. Rozhodli sme sa urobiť to, čo by malo byť prirodzenou súčasťou každej investigatívnej práce – jednotlivé tvrdenia systematicky overovať.

Porovnávali sme údaje uvedené vo verejne dostupných životopisoch, publikáciách, internetových stránkach a ďalších dokumentoch. Postupne sme zistili, že niektoré informácie sa navzájom nezhodovali. Rozdiely sa týkali okrem iného aj údajov o štúdiu a časovej osi jej profesijnej kariéry.

Tieto zistenia sme poskytli novinárom spolu s dokumentáciou, ktorá podľa nášho názoru odôvodňovala ďalšie preverovanie.

Namiesto dôkladného overenia však podľa našich skúseností nasledoval oveľa jednoduchší postup. Stačilo jediné vyjadrenie samotnej Jutty Ziegler, v ktorom svoje tvrdenia vysvetlila, a tým bola vec z pohľadu niektorých redakcií uzavretá.

Práve tento moment bol pre nás prekvapujúci.

Ak investigatívny novinár dostane do rúk dokumenty naznačujúce možné nezrovnalosti, nemal by sa uspokojiť iba s vyjadrením osoby, ktorej sa tieto otázky týkajú. Naopak, práve vtedy by mala začať najdôležitejšia časť jeho práce – nezávislé preverovanie všetkých dostupných údajov.

Aj preto sme vo vlastnom výskume pokračovali.

Obrátili sme sa na ďalšie zdroje, preverovali historické záznamy, porovnávali údaje z rôznych období a snažili sa vytvoriť čo najpresnejšiu časovú os. Cieľom nebolo niekoho obviniť, ale zistiť, či verejne prezentované informácie zodpovedajú dostupným dokumentom.

Práve tento prípad v nás prvýkrát vyvolal otázku, či časť médií ešte stále plní svoju základnú úlohu – preverovať tvrdenia bez ohľadu na to, od koho pochádzajú.

Investigatíva totiž nekončí získaním odpovede.

Práve naopak. V tom okamihu by mala začínať.

Prípad Nicole Stranzl: Článok o pojednávaní, na ktorom sme nemohli byť

Jednou z udalostí, ktorá v nás vyvolala vážne otázky o fungovaní časti regionálnych médií, bolo spravodajstvo denníka Kleine Zeitung z 28. novembra 2025.

V tom čase proti nám prebiehalo konanie o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia. Pôvodný termín pojednávania bol určený na 28. novembra 2025.

Krátko pred pojednávaním však predsedníčka senátu Mag. Dalia Tanczos rozhodla o jeho odročení. Rozhodnutie bolo vydané 26. novembra 2025. Nový termín bol určený na 29. januára 2026, pričom súčasne bolo výslovne uvedené, že výsluch osôb vo veci neodkladného opatrenia a konania o právnej pomoci sa napriek odročeniu uskutoční 28. novembra 2025 o 9:30 hod.

Problém spočíval v niečom inom.

Nám bolo doručené predvolanie, v ktorom bol ako dátum pojednávania uvedený 28. november 2026, teda o jeden rok neskôr. Na túto chybu sme nemali dôvod upozorniť, pretože sme vychádzali z oficiálne doručeného súdneho rozhodnutia.

V tom období sme navyše riešili aj vážne zdravotné problémy. Bol som práceneschopný pre zhoršenie zdravotného stavu v súvislosti s diagnostikovanou COPD GOLD II, čo našu situáciu ešte viac komplikovalo.

Keď sa 28. novembra 2025 uskutočnil výsluch bez našej prítomnosti, nemali sme možnosť reagovať na tvrdenia druhej strany, klásť otázky ani bezprostredne predložiť naše dôkazy.

Krátko nato vyšiel v denníku Kleine Zeitung článok redaktorky Nicole Stranzl, ktorá bola na súde osobne prítomná.

O jeho publikovaní sme sa nedozvedeli od redakcie.

Podľa našich informácií nás na existenciu článku upozornili až príslušníci polície. Až následne sme kontaktovali redakciu, zaslali jej dokumenty a požiadali o možnosť reagovať na tvrdenia uvedené v článku.

Práve táto časová postupnosť je podľa nášho názoru podstatná. Článok vznikol po pojednávaní, na ktorom sme pre nesprávne doručený termín nemohli byť prítomní, a naše stanovisko nebolo pred jeho publikovaním vyžiadané.

Následky, ktoré neostali iba na papieri

Po doručení našej výzvy sme očakávali, že vydavateľstvo preverí naše námietky, porovná ich s predloženými dokumentmi a zaujme jasné stanovisko.

Krátko po doručení výzvy nás telefonicky kontaktovala pracovníčka centrály vydavateľstva Kleine Zeitung. Počas rozhovoru vyjadrila ľútosť nad vzniknutou situáciou a za spôsob komunikácie sa ospravedlnila. Verili sme preto, že redakcia ešte raz preverí všetky predložené podklady a zváži redakčnú opravu alebo doplnenie článku.

K tomu však podľa našich skúseností nedošlo.

Od uvedeného telefonátu sa komunikácia prakticky zastavila. Na naše ďalšie pokusy o kontakt sme už odpoveď nedostali a telefonické spojenia zostávali bez vecnej reakcie. Pôvodný článok zostal zverejnený bez opravy, doplnenia alebo redakčnej poznámky.

Tým sa však jeho príbeh neskončil.

Článok nezostal iba mediálnym výstupom. Neskôr sa stal súčasťou občianskoprávneho sporu o naše vysťahovanie a bol použitý ako jeden z podkladov v konaní. Tým podľa nášho názoru prekročil hranicu bežného novinového spravodajstva a nadobudol konkrétne právne dôsledky.

V tom čase som sa zároveň liečil pre závažné zdravotné problémy vrátane diagnostikovanej COPD GOLD II. Dlhodobý stres spojený so súdnymi konaniami, medializáciou prípadu a následnými právnymi krokmi predstavoval pre mňa významnú psychickú aj fyzickú záťaž.

Nechceme tvrdiť, že za všetky naše problémy môže jeden novinový článok. Bolo by to nepresné. Sme však presvedčení, že médiá si musia uvedomovať, že ich publikácie môžu mať veľmi konkrétne dôsledky na životy ľudí. Ak sa stanú súčasťou súdnych sporov alebo ovplyvňujú verejnú mienku ešte pred skončením konaní, zodpovednosť redakcie za presnosť a vyváženosť informácií je o to väčšia.

Aj preto sme sa rozhodli zverejniť celý priebeh komunikácie, všetky relevantné dokumenty a ponechať na čitateľovi, aby sám posúdil, či boli v našom prípade dodržané štandardy, ktoré by mala kvalitná a nezávislá žurnalistika spĺňať.

Cena za pravdu: Keď musíte "zradiť" spojencov, aby ste ich zachránili

Náš boj nie je len o faktoch, je o taktike prežitia v systéme, kde "Fico sa rovná 'Ndrangheta" nie je len hypotéza, ale vedomosť podložená výpoveďami ľudí z najvyšších kruhov tajných služieb. Keď sme túto informáciu získali, pochopili sme, že sa pohybujeme na hranici života a smrti. Novinári ako Gabika Halmová alebo ľudia zo Slobodného vysielača (napr. pán Hazucha) sa ocitli v hľadáčiku, pretože sa dotkli témy, ktorá je pre túto "Euro-Mafiu" tabu.

Museli sme urobiť ťažké rozhodnutie: aby sme ich ochránili pred osudom Jána Kuciaka, verejne sme predstierali nesúhlas a "rozchod" s nimi. Je zvrátené, že v dnešnej dobe musí čestný novinár predstierať, že je súčasťou systému, len aby mohol ďalej dýchať a pracovať. To je tá "mašinéria", o ktorej píše In Sicilia Report – systém, kde je pravda trestaná likvidáciou a kde na jedného čestného človeka pripadá tisíc "reklamných pisateľov" na výplatnej páske mafie.

Naša skúsenosť z Ukrajiny (rok 2022) len potvrdila tento vzorec. Kým my sme priamo v Obolonskom rajóne videli realitu, ktorú médiá radšej zamlčali – odpaľovanie vlastných mostov, zbrane v rukách prepustených väzňov a skutočný pôvod výbuchov v centrách miest – mainstramové médiá chrlili príbehy na objednávku. Kto prinášal realitu, bol označený za nepriateľa.

Dnes už vieme, že táto mediálna sieť nie je náhodná. Je to dobre premazaný stroj, ktorý má jediný cieľ: udržať obyvateľov v ilúzii, že žijú v právnom štáte, zatiaľ čo reálne rozhodnutia robia ľudia napojení na organizovaný zločin.

Gabika Halmová a Angelo Di Natale: Novinári "frontovej línie"

• Životopisná orientácia: Ich kariéry nie sú budované na pohodlí redakcií, ale na ochote ísť tam, kde iní končia. Angelo Di Natale, ako šéf In Sicilia Report, reprezentuje tradíciu skutočnej investigatívy, ktorá sa nezľakne ani 'Ndranghety.

• Odvaha a integrita: Odvahu definujú rizikom vlastného života. Kým Stranzl sa vyhráža novinárom mlčaním, oni za zverejnenie pravdy čelia vyhrážkam likvidáciou, sledovaniu a dlhoročným krivým obvineniam.

• Metóda: Pracujú s realitou, nie s naratívom. Gabika Halmová sa nebála otvoriť témy, ktoré sú pre "Euro-Mafiu" tabu, a to aj za cenu toho, že sa musela taktickým manévrom (verejným odstupom) chrániť pred likvidáciou.

Výzva k prezretiu

Tento článok nie je nárek. Je to obžaloba. Je to varovanie pre každého občana, ktorý ráno otvorí noviny alebo zapne televíziu: Položte si otázku, kto vlastní priestor, v ktorom tieto médiá sídlia. Keď zistíte, že je to tá istá sieť, ktorá drancuje vašu vodu, vaše lesy a vašu budúcnosť, pochopíte, prečo o tom nikdy nenapíšu.

Náš boj pokračuje. Nie sme "pomätenci". Sme tí, ktorí odmietli skloniť hlavu pred mašinériou, ktorá sa bojí jedinej veci: vašej schopnosti vidieť pravdu bez ich filtrov.

Koniec éry poloprávd a rituálnych lží

Naše spojenectvo s ľuďmi ako Nicola Morra, Giuseppe Lumia či Salvatore Petrotto. Angelo Di Natale, Franco De Zordo, Emilio Tringali, Profesor Dr. Leoluca Criscione, ci Francesco Bongiovanni, nie je náhodné. Spája nás to najvzácnejšie: skúsenosť s prežitím systému, ktorý sa nedá kúpiť ani zastrašiť. Títo ľudia, rovnako ako my, pochopili, že "Talianska mafia" nie je len problémom juhu. Je to infiltrovaná entita, ktorá od konca 80. rokov ovláda rakúske banky, eurofondy a privatizačné mechanizmy. Správy DIA (Direzione Investigativa Antimafia) sú v tomto jasné, no médiá o nich mlčia. Prečo? Pretože existuje tichý konsenzus: o skutočných majiteľoch štátu sa nehovorí.

Sme svedkami éry "rituálnych vrážd" a riadených samovrážd, ako bola smrť generálneho prokurátora Christiana Pilnaceka – udalosti, ktoré nesú rukopis mafiánskej ochrany systému vykrádania daňových poplatníkov. Médiá v tomto systéme slúžia ako ochranný štít. Produkujú "polopravdy" na objednávku, aby odviedli pozornosť, a keď sa ich manipulácie na súdoch zrútia, politici a mafiáni len lakonicky skonštatujú: "Vidíte, sme čistí."

Pravda nie je v počte vydaných kníh alebo v dĺžke mediálnych portrétov. Pravda je v dátach, ktoré sa nedajú zmazať, a v ľuďoch, ktorí sa neboja označiť zločin pravým menom. Ako nám povedali odborníci z tajných služieb: "My o mafii neinformujeme." A práve preto musíme o nej informovať my.

Ak dnes hľadáte zrnko kvality v mediálnom bahne, nehľadajte ho medzi tými najhlasnejšími. Hľadajte ho medzi tými, ktorí boli umlčaní, zablokovaní alebo označení za "pomätencov". Pretože práve tam sa nachádza realita, ktorú sa systém tak zúfalo snaží ukryť pod nánosom lží.

Náš boj za pravdu nie je len o nás. Je o tom, či si ako spoločnosť necháme vykradnúť aj posledné zvyšky vlastnej slobody.

Posolstvo pre "dedinské pisateľky": Keď pero zabíja viac ako zbraň

Na záver sa musím priamo prihovoriť tým, ktorí v bezpečí svojich redakcií a s pohodlným výhľadom na námestie píšu o ľuďoch, ktorých v živote nestretli. Pre novinárku z miestnych novín som ja aj Michaela "blázni" a "pomätenci". No kladiem si otázku: Stála táto osoba niekedy na frontovej línii v Kyjeve, aby na vlastné oči videla realitu vojny, o ktorej ona len bezpečne prepisuje agentúrne správy? Sledovala niekedy Hallein Netzwerk tak hlboko, aby pochopila, ako sa privatizuje krajina? Stretla sa niekedy s ľuďmi z DIA Antimafia alebo s expertmi na 'Ndranghetu, ktorí vám do očí povedia, že systém, ktorý ona svojimi článkami chráni, je prehnitý skrz naskrz?

Zodpovednosť novinára nie je v tom, aby napísal článok, ktorý sa bude páčiť vedeniu. Zodpovednosť novinára je v tom, že nesie priamu zodpovednosť za osud ľudí, o ktorých píše. Keď táto pisateľka svojimi klamstvami nálepkuje whistleblowerov ako "pomätencov", v skutočnosti im tým na chrbát kreslí terč. Uľahčuje prácu tým, ktorí by nás najradšej umlčali navždy.

Slová majú moc. Ak sa používajú ako nástroj na dehonestáciu tých, ktorí odhaľujú zločin, stávajú sa zbraňou. A za túto zbraň, namierenú na pravdu, raz budú musieť niesť zodpovednosť nielen tí, ktorí ju platia, ale aj tí, ktorí ju svojím "perom" dobrovoľne obsluhujú.

PAVOL PRIBELA, ANTIMAFIA AUSTRIA