Úvod

Nasledujúci text je slovenským prekladom pôvodného článku, ktorý vyšiel v talianskom médiu In Sicilia Report pod názvom "Pavol e Michaela, attivisti instancabili per la verità e per la giustizia, sono in pericolo. La loro storia riguarda tutti noi."

Pôvodný článok napísal taliansky investigatívny novinár Angelo Di Natale, ktorý počas svojej dlhoročnej novinárskej kariéry pôsobil v najvýznamnejších talianskych médiách vrátane RAI, ANSA a Il Sole 24 Ore. Je autorom množstva investigatívnych reportáží, spoločenských analýz a článkov venovaných témam spravodlivosti, verejného záujmu, organizovaného zločinu a fungovania štátnych inštitúcií. Za viac ako štyri desaťročia novinárskej práce publikoval tisíce článkov a reportáží a patrí medzi rešpektovaných talianskych žurnalistov.

Keďže si myslíme, že tento článok presahuje hranice Talianska a jeho obsah môže byť dôležitý aj pre slovenských čitateľov, rozhodli sme sa pripraviť jeho slovenský preklad. Naším cieľom nie je meniť jeho význam ani interpretáciu, ale čo najvernejšie sprostredkovať obsah pôvodného textu slovenskej verejnosti.

Originál článku bol publikovaný v talianskom jazyku v médiu In Sicilia Report a je dostupný na adrese:

https://www.insiciliareport.it/pavol-e-michaela-attivisti-instancabili-per-la-verita-e-per-la-giustizia-sono-in-pericolo-la-loro-storia-riguarda-tutti-noi/

V nasledujúcich riadkoch preto prinášame slovenský preklad pôvodného článku, pričom samotný obsah zostáva dielom jeho autora Angela Di Natale.

Doplňujúce články: 

Pavol a Michaela, neúnavní aktivisti za pravdu a spravodlivosť, sú v nebezpečenstve. Ich príbeh sa týka nás všetkých.

Už zažili represie moci, ktorá neznesie, aby jej niekto bránil beztrestne pošliapavať pravidlá, a ktorá si cez nátlak a zneužívanie vynucuje mlčanie.

Sled udalostí a tlak, ktorému boli vystavení, spúšťa červený alarm. Alarm, ktorý nikto nemôže považovať za vzdialený problém.

Rakúsko je členským štátom EÚ a zdieľa všetky povinnosti týkajúce sa ochrany základných práv, právnych záruk a transparentnosti verejnej správy. Navyše ide o krajinu v srdci Európy, historicky úzko prepojenú s Talianskom.

A príbeh týchto dvoch globálnych reportérov občianskej antimafie oslovuje svedomie každého človeka, pre ktorého majú pravda, spravodlivosť, ľudské práva a rešpekt k zákonom ešte význam.

V pokrivenej realite, ktorú vytvára moc prekračujúca hranice právneho štátu a meniaca sa na svojvoľnú a deštruktívnu silu, by bol tento príbeh označený za nepodstatný, za "nepríbeh".

Ale iba preto, že v takej realite je právo pošliapané, legitímna moc zdegenerovaná na svojvôľu a obete zbavené možnosti brániť sa.

Práve preto je však tento prípad obrovský a šokujúci. Je to príbeh hodný titulných stránok v žurnalistike, ktorá ešte dokáže rozlišovať medzi dobrom a zlom, pravdou a lžou, faktami a manipuláciou.

Titul tohto príbehu by mohol znieť: "Pokus o politicko-mafiánsku vraždu a environmentálna katastrofa." Tento prípad sa odohráva v Rakúsku a je pokračovaním dramatického príbehu Pavla Pribelu a Michaely Povalovej, o ktorom In Sicilia Report informoval už v auguste 2023.

Odvtedy Pavol a Michaela — reportéri za pravdu a spravodlivosť nie z vlastnej voľby, ale z nutnosti — nielenže nedosiahli spravodlivosť, ale stali sa terčom ďalších veľmi vážnych represívnych krokov, ktoré podľa článku ohrozujú ich životy.

Z dokumentácie a svedectiev vyplýva podozrenie, že sú kľúčovými svedkami v prípade korupcie a environmentálnej kriminality, do ktorého môžu byť zapojené vysoké kruhy rakúskej politiky a polície v Štajersku.

Prípad "Tchernobyl-Schanz" a sieť moci 

Pavol a Michaela objavili a zdokumentovali nelegálnu skládku azbestu umiestnenú nad vysokotlakovým vodovodným potrubím vo Fischbachu.

Vyšetrovanie naznačuje, že táto operácia môže byť chránená miestnou starostkou Silviou Karelly a skupinou okolo Herberta Holzknechta z Halleinu.

Chronológia posledných útokov 

Mučenie a sabotáž zdravotnej starostlivosti Polícia v Rattene zadržala Pavla — onkologického pacienta s metastázami na pečeni a CHOCHP II — päť hodín v aute bez kúrenia počas zimy.

Tento zásah podľa článku spôsobil prudké zhoršenie zdravotného stavu (CRP stúplo z 1,67 na 17) a

zabránil mu absolvovať dôležitú magnetickú rezonanciu potrebnú na diagnostiku nádoru.

Vyšetrenie bolo odložené o jeden mesiac — čo článok označuje za faktický rozsudok smrti.

Ozbrojený vpád 

Kým bol Pavol u doktora v Kohfidischi, bezpečnostné kamery zachytili štyroch mužov — medzi nimi policajtov a ozbrojených civilistov — ktorí nelegálne vstúpili na ich súkromný pozemok.

Zdokumentované zábery podľa článku naznačujú možný akt mafiánskeho zastrašovania s cieľom preveriť, či boli svedkovia "neutralizovaní".

Falšovanie súdnych dokumentov 

Páru boli doručované manipulované predvolania vydané bez súhlasu prokuratúry s cieľom kriminalizovať ich cez obvinenia spojené s portálom antimafia.at.

Generálna prokuratúra už potvrdila presun spisov do Linzu, Viedne a Grazu kvôli podozreniam zo zneužitia právomocí.

Šokujúci toxikologický posudok Profesor Leoluca Criscione, nominovaný na Nobelovu cenu, potvrdil, že dvojica mala byť obeťou systematického otrávenia látkou 1,2-dichlóretán v koncentráciách 160-krát nad limitom.

Podľa článku malo ísť o pokus skupiny okolo Holzknechta fyzicky ich zlikvidovať.

Výzva medzinárodným médiám 

Miestne úrady v Štajersku sa podľa článku snažia prípad ututlať.

Kamenný múr postavený nad azbestovou skládkou má podľa autorov slúžiť na zakrytie dôkazov ešte pred technickou kontrolou nariadenou okresom Mürzzuschlag.

Pavol a Michaela žiadajú medzinárodnú ochranu, pretože existuje obava, že miestna polícia môže byť súčasťou tejto štruktúry alebo s ňou minimálne nie je nezávislá. "Prežívame extrémne náročné obdobie, ľudsky aj právne.

V posledných mesiacoch sa vytvorila veľmi ťažká séria udalostí: po tom, čo sme upozornili na nezrovnalosti, nasledovali opatrenia, ktoré zasiahli všetky oblasti nášho života.

Vzali nám mobilitu, začali právne a administratívne tlaky a krátko nato Michaela prišla o prácu.

Je dôležité vnímať celý kontext: vzniká obraz neustáleho a rastúceho tlaku, dokonca aj na politickej úrovni, aby sme toto miesto opustili.

A uprostred toho všetkého prišlo niečo veľmi bolestivé. Dva dni po doručení výpovede z nájmu náš psík Riki zomrel v mojich rukách. Už nedokázal znášať tlak a situáciu, ktorú sme prežívali.

A tým sa to neskončilo. Hneď po Rikiho smrti Michaela zavolala svojmu nadriadenému na pošte ešte počas služby, aby oznámila, že musí okamžite odísť kvôli tejto vážnej osobnej situácii.

Odpoveďou bolo okamžité prepustenie.

Riki

Táto kniha je svedectvom bytosti, ktorá nehovorila ako my, no jej prítomnosť mi dávala silu pokračovať ďalej.

Vždy som sa snažil chrániť Rikiho pred vonkajším svetom a nechcel som, aby prišiel o svoje súkromie, svoj pokojný rytmus života kvôli nejakým fotografiám na internete.

Opísané okolnosti ho však natoľko zničili, že nakoniec zomrel v mojich rukách.

Pokusy o vraždu, SLAPP žaloby, výpoveď z domu, ktorý miloval — to všetko vytvorilo obrovský tlak, ktorý nám vzal nášho pudlíka Rikiho.

V tejto súvislosti si zaslúži prečítať jedným dychom kniha Pavla venovaná jeho priateľovi Rikimu, zničenému bolesťou spôsobenou hlbokou empatiou.

Kniha je zadarmo na stiahnutie tu: 

https://drive.google.com/file/d/1rEdSCI3GX41mVhlbVb7A672ZqlsuPOeP/view?usp=drive_link

Nové veľmi znepokojujúce udalosti

Dostali sme oficiálnu odpoveď BH Weiz vo veci evidenčných tabuliek zabavených dňa 04.03.2026.

V dokumente sa uvádza, že polícia údajne viackrát videla naše auto "v teréne". Problém však je, že žijeme úplne izolovane a auto sa nachádza za domom, skryté medzi stromami a prakticky neviditeľné z cesty. To v nás vyvoláva veľmi vážne otázky.

V dokumente sú navyše opakovane spomínané hliadky PI Ratten a PI Kindberg — teda tie isté hliadky, ktoré sa pravidelne zastavujú u osoby, ktorá proti nám neustále podáva oznámenia.

Existujú aj správy, v ktorých táto osoba otvorene píše, že "zavolala políciu" a že sa to pre nás stane "veľmi nepríjemné".

Policajt, ktorý nám zadržal evidenčné čísla, zároveň zamlčal podstatné fakty: 

• že sme na policajnú stanicu prišli dobrovoľne, 

• že vedel o vážnom zdravotnom stave Pavla, 

• že vedel o urgentnej MRI naplánovanej na nasledujúci deň, • a že vozidlo bolo kúpené a riadne prihlásené v Rakúsku so zaplatenými daňami.

Kvôli zadržaniu tabuliek Pavol nemohol absolvovať urgentné lekárske vyšetrenie.

Neskôr ten istý policajt opäť vyhľadal a kontroloval Pavla, zatiaľ čo Michaela dobrovoľne odovzdávala ďalšie dokumenty na polícii.

Počas kontroly dokonca spomenul fotografiu z Facebooku, čo vytvorilo dojem, že monitorujú aj naše sociálne siete.

Medzitým používame iné auto s rakúskymi tabuľkami, no kontroly od toho istého policajta pokračujú.

BAK a Európska komisia

Už v januári 2026 sme informovali BAK (Bundesamt zur Korruptionsprävention und Korruptionsbekämpfung) po tom, čo náš prenajímateľ, profesor Hermann Wolf, vyjadril vážne obavy o našu bezpečnosť a hovoril o možnom atentáte proti nám.

Napriek týmto oznámeniam nebolo prijaté žiadne ochranné opatrenie.

Naopak — tlak proti nám sa ďalej zvyšuje.

Petre Reski sme zároveň oznámili, že naša sťažnosť na Európskej komisii bola oficiálne registrovaná pod číslom: CPLT(2026)01577 , a že prípad sa začína preverovať.

Medzitým Michaela prišla aj o svoju druhú prácu na pošte — len niekoľko dní po smrti nášho milovaného Rikiho, ktorý skolaboval po mesiacoch obrovského psychického stresu.

Schanz, územné zmeny a Alpenkonvention

Z nášho pohľadu dnes celá postupnosť udalostí vytvára mimoriadne jasný a konzistentný obraz.

V roku 2023 sa začali strategické nákupy pozemkov v oblasti Schanz/Fochnitz.

Následne v rokoch 2024–2025 boli schválené zmeny územného plánu a zmeny využitia územia priamo súvisiace s touto oblasťou.

GIS dokumenty zároveň ukazujú, že časť územia je klasifikovaná ako: "Sondernutzung im Freiland für Sportzwecke" ("spo") — teda špeciálne využitie vo voľnej krajine na športové účely — pričom ide o územie patriace pod Alpenkonvention.

Paralelne existuje predkupné právo ("Vorkaufsrecht") v prospech Marlene Krenn na dotknuté pozemky, zatiaľ čo Harald Kaiser vystupuje v Gemeinderat Fischbach a zároveň je spojený so Schanz Sonnenlift GmbH.

V roku 2024 skupina okolo starostky Silvie Karelly uskutočnila zmenu územného plánu, ktorá podľa nášho názoru pôsobí len formálne ("pro forma").

Ľudia, ktorí riskujú stratu pozemkov alebo pokles hodnoty svojich nehnuteľností, podľa nás neboli reálne informovaní o konkrétnych dôsledkoch týchto zmien.

V tomto kontexte sme začali upozorňovať na: • prípravu developerského projektu, • možné ekonomické záujmy za územnými zmenami, • podozrenia na zakopávanie stavebného materiálu, • možné zvyšky obsahujúce azbest, • environmentálne a vodné riziká v oblasti Alpenkonvention.

Následne sa tlak proti nám výrazne zvýšil.

Dokument - Abteilung 13 a penthouse

Mimoriadne dôležitým bodom je oficiálna komunikácia Abteilung 13 Land Steiermark, doručená deň po súdnej výpovedi z nájmu po približne piatich mesiacoch bez výrazného vývoja.

V tomto dokumente sa zrazu objavila priama zmienka o: "geplante Umwidmung des Grundstückes samt Errichtung eines Penthouses" (teda plánovaná zmena územného plánu spolu s výstavbou penthousu).

Tento bod je zásadný, pretože táto informácia nebola verejná.

Napriek tomu sa objavila priamo v oficiálnej komunikácii krajinského úradu.

Neskôr však ten istý dokument tvrdí, že: • nebolo možné potvrdiť, že zmena územného plánu bola dôvodom zásahu úradov, • ani že by formálne existovalo otvorené stavebné konanie na penthouse.

A práve tu vzniká podľa nás zásadný rozpor.

Nikdy sme netvrdili, že už existuje definitívne stavebné povolenie na penthouse.

Je však zjavné, že prebiehala strategická operácia nákupu pozemkov pre špekulatívne účely, pri ktorej boli pravidlá a práva ľudí odsunuté bokom.

Všetko sa začalo jednou jednoduchou, no bolestivou otázkou.

Čo mi zničilo zdravie?

Žiadny hnev. Žiadne obvinenia. Len tichá potreba pochopiť. Pretože telo neklame. Pľúca neklamú.

Dych, ktorý sa rok po roku skracuje, neklame.

Odpovede neprišli z emócií. Prišli z dokumentov. Z územnoplánovacej mapy, ktorá jasne ukazovala, že budova, v ktorej sme bývali, nebola určená na ľudské bývanie. Z oficiálnych dokumentov hovoriacich o drogovej výrobe v tej istej budove. Z meraní ovzdušia, ktoré zaznamenali látky, ktoré tam nikdy nemali byť. A napokon zo zdravotného záznamu štátnej inštitúcie, ktorá pokojne, úradníckym jazykom a bez dramatizovania uviedla v anamnéze: v tej budove boli emisie, pacient tam býval a zdravotný stav tomu zodpovedá.

Takto vyzerá pravda. Tichá. Oficiálna. Neosobná. A predsa je to príbeh zničeného zdravia.

Človek by si myslel, že v takom momente sa systém pohne. Že keď sa spoja miesto, chemické látky a poškodené pľúca, niekto povie: "Tu sa stalo niečo vážne. Tu sme zlyhali. Tu musíme konať." Ale nestalo sa to.

Každý úrad si vzal svoj vlastný papier. Jeden riešil územný plán, druhý drogy, tretí pľúca. Nikto tie papiere nepoložil na jeden stôl. A tak sa pravda rozpadla na oddelené spisy.

A keď sme ich začali spájať my, problémom sme sa stali my.

Medzitým sa v tej istej oblasti diskutovalo o väzbách, sieťach ľudí, zvláštnych nájomných vzťahoch a osobitných právach k budovám. Vyšetrovalo sa. Rozprávalo sa. Ale obete, ktoré v tom systéme žili, zostávali mimo obrazu. Sieť bola zaujímavá. Zničené zdravie nie.

Potom sme urobili niečo, čo sa zjavne neodpúšťa. Oficiálne sme požiadali štát o odškodnenie za to, čo sa stalo. Formálne. Písomne. Objektívne.

A práve vtedy sa veci začali hýbať. Nie smerom k pravde. Ale smerom proti nám.

Zrazu sa objavili anonymné oznámenia. Nové posudky. Ľudia, ktorí nemali nič spoločné s pôvodným miestom prípadu, no vstúpili do nášho života z inej obce, z iného prostredia — s tým istým cieľom: spochybniť nás, destabilizovať nás a psychicky nás zničiť.

Akoby dlhé chápadlá nejakého systému presne vedeli, kde nás nájsť.

Fischbach.

Miesto, ktoré nikdy nemalo mať nič spoločné s naším zdravím, sa zrazu stalo dejiskom tlakov, konaní a zásahov. A svedkovia hovoria o komunikáciách, kontaktoch a prepojeniach, ktoré si zaslúžia jediné: aby boli preverované.

Nie ako škandál. Ale ako povinnosť.

Existuje však ešte jeden aspekt, o ktorom sa hovorí veľmi málo: ochrana svedkov.

Žiadali sme ju. Prosili sme o ňu. Upozorňovali sme, že tlak rastie a že sa už netýka len nás.

Odpoveďou bolo ticho.

A práve tu demokracia stráca tých najodvážnejších ľudí. Tých, ktorí sa postavili zlu nie preto, že chceli, ale preto, že už nemali kam ustúpiť.

Bývalý slovenský špeciálny prokurátor Daniel Lipšic napísal slová, ktoré silno rezonujú aj v tomto príbehu: "Mafiosi a biele goliere stoja na strane zločinu a korupcie. Od nich som nikdy nič dobré neočakával. Politici, sudcovia, prokurátori a policajti prisahali vernosť zákonu, keď nastupovali do funkcií. Tí, ktorí túto prísahu zradili a spojili sa so zločincami, sú pre mňa horší než mafiáni a delikventi." Nie je to výkrik. Je to varovanie.

Tento príbeh nie je hon na vinníkov v novinách. Je to uvedomenie si niečoho hlboko bolestivého: že najväčšie škody nevznikajú tým, čo robia vinníci, ale mlčaním štátu, ktorý ich kryje.

Keď sú fakty rozdelené tak, aby nikdy nevytvorili úplný obraz.

Keď sa človek hľadajúci pravdu stane problémom, ktorý treba umlčať.

Keď sa zdravotné následky spochybňujú namiesto toho, aby sa hľadala ich príčina.

A predsa v tom všetkom zostáva niečo, čo nemožno zničiť: ľudskosť. A potreba čestnosti.

Pretože na konci tohto príbehu nie sú politici, úrady ani siete ľudí. Na konci je jednoduchá otázka, ktorú by si mal položiť každý: Ak by sa toto stalo vám, nechceli by ste, aby niekto konečne položil všetky dokumenty na jeden stôl a povedal pravdu?

A možno ešte jedna, ešte bolestivejšia otázka: stalo sa toto aj preto, že som sa nenarodil v Rakúsku, zatiaľ čo ľudia zapojení do prípadu majú v rodnom liste dve slová: "Rakúska republika"?

Keď sa oznámenia týkajú obyčajných ľudí, systém reaguje okamžite.

Keď sa však dotknú mocných alebo inštitúcií, vyšetrovanie sa často ani nezačne.

Najväčším zlyhaním človeka nie je len to, keď ublíži inému človeku, ale najmä moment, keď je umlčané niečo úplne nevinné — niečo, čo sa nevie brániť, nevie hovoriť, nevie klamať ani manipulovať — zviera, ktoré žije len z dôvery a oddanosti.

Pes miluje bez podmienok, bez očakávaní, bez kalkulovania. A keď cíti, že jeho človek je v nebezpečenstve, nereaguje rozumom, ale srdcom. Inštinktom, ktorý ho vedie chrániť aj za cenu vlastného života.

Riki bol presne taký.

Sedemnásť rokov bol súčasťou nášho života, našej rodiny, našich dní aj nocí. Tichý spoločník, ktorý nepotreboval slová, aby vyjadril všetko, čo cítil.

Bol s nami aj vtedy, keď sa náš svet začal meniť. Keď sa do nášho života pomaly vkrádal tlak, napätie a strach, ktoré sa nedali vysvetliť jednou udalosťou, ale deň po dni rástli, až sa stali súčasťou každodenného života.

On nerozumel slovám, nepoznal ich význam, ale cítil ich váhu, tón a napätie, ktoré sa nedá skryť.

Cítil, že niečo nie je v poriadku. Cítil viac, než sme si my sami boli pripravení priznať.

Bol s nami, keď zaznievali slová, ktoré by nikto nikdy nemal počuť. Keď sa atmosféra menila. Keď dom prestával byť miestom pokoja a stával sa niečím iným — niečím ťažkým, niečím, čo sa nedá pomenovať, ale ani ignorovať.

A niesol to všetko spolu s nami. Bez možnosti odísť. Bez možnosti pochopiť. Len s oddanosťou, ktorá nepozná hranice.

Až do včera (25.04.2026).

Zomrel v našich rukách. Ticho. Bez odporu. Akoby v tej poslednej chvíli odovzdal všetko, čo mu ešte zostalo.

Táto bolesť sa nedá opísať slovami. Pretože nejde len o stratu. Ide o vedomie, že niečo úplne nevinné bolo vtiahnuté do reality, do ktorej nikdy nemalo patriť.

A nikdy ho to nemalo stáť život.

A práve preto tento príbeh nemôže zostať ticho.

Netrestá sa ten, kto pácha zlo.

Trestá sa ten, kto naň upozorní.

To je manuál "Truth-telling punishment".

Už v roku 2023 sme informovali o prípade, ktorý šokoval nielen Rakúsko, ale aj medzinárodnú verejnosť vrátane Talianska. O prípade, ktorý ukazuje, že nejde o obyčajný konflikt medzi dvoma stranami, ale o problém dotýkajúci sa samotných základov právneho štátu.

Posledné roky nás naučili, že keď jednotlivci upozornia na možné nezákonnosti, často sa namiesto ochrany ocitnú pod tlakom. Spoločnosť si pamätá mená novinárov a ľudí, ktorí zaplatili najvyššiu cenu za hľadanie pravdy. A práve preto by mal každý podobný prípad vyvolať okamžitú reakciu, nie ticho.

Prípad Pavla a Michaely nemožno zredukovať na súkromný spor. Ide o situáciu, v ktorej sú dvaja ľudia, ktorí tvrdia, že upozornili na nezrovnalosti, vystavení neustálemu tlaku, zatiaľ čo konania, ktoré mali priniesť odpovede, zostávajú neukončené alebo bez jasného výsledku.

Najznepokojujúcejší je model, ktorý sa opakuje: ľudia upozorňujúci na problém sa postupne dostávajú do defenzívy, zatiaľ čo druhá strana preberá rolu obete. Tento obrat rolí je jav, ktorý si vyžaduje dôkladné preskúmanie a transparentnú reakciu inštitúcií.

A dnes už nejde len o minulosť. Ide o prítomnosť. A predovšetkým o budúcnosť.

Ako môže štát zabezpečiť, aby tí, ktorí upozorňujú na možné nezákonnosti, neboli vystavení tlaku, ale aby boli chránení? Ako môže zabezpečiť, aby vyšetrovania prebiehali nestranne bez ohľadu na postavenie alebo moc zainteresovaných osôb? A ako môže zabrániť tomu, aby sa podobné prípady končili stratou zdravia, dôstojnosti — alebo ešte horšie?

Pretože dnes už nejde len o Pavla a Michaelu. Ide o otázku, či systém skutočne dokáže chrániť tých, ktorí sa rozhodnú hovoriť.

V auguste 2024 sme prišli do Fischbachu, do oblasti Auf der Schanz vo výške viac ako 1200 metrov nad morom, s úplne iným cieľom, než o akom dnes rozprávame.

Neprišli sme utekať. Prišli sme začať odznova.

Chceli sme vytvoriť miesto, ktoré by malo zmysel. Miesto, kde by sa ľudia poznačení bolesťou

mohli zastaviť, nadýchnuť a cítiť sa bezpečne. Nielen prežívať, ale znovu nájsť pokoj, ktorý im bol vzatý.

V ten deň, keď sme prišli, som zobral Rikiho, pozrel sa na neho a povedal vetu, ktorá mala byť symbolom nového začiatku: "Od dnešného dňa máš už len dovolenku na celý život." Po všetkom, čo sme prežili, to malo byť miesto bez stresu, bez tlaku, bez strachu. Miesto, kde sa život spomalí a kde bude konečne priestor pre ticho.

Lenže to, čo nás tam priviedlo, nebol obyčajný príbeh.

V roku 2020 došlo k udalosti, ktorá zásadne zasiahla môj zdravotný stav a zmenila smer nášho života. Následky neboli len fyzické, ale hlboko osobné. Po dočasnom presťahovaní k mojim rodičom sme začali chápať, že to, čo sme považovali za ukončené, sa v skutočnosti len mení do novej podoby.

Začal tlak, ktorý nebol náhodný. Situácie naznačovali, že niektorí ľudia mali záujem odstrániť nás z priestoru a zabrániť tomu, aby sa to, čo vieme, dostalo na povrch. Strach zo spravodlivosti je silný motor.

A práve to podľa nás poháňalo eskaláciu udalostí. Preto sme sa rozhodli odísť.

Nie do mesta. Ale na izolované miesto. Miesto, kde sme verili, že nájdeme pokoj a odstup od všetkého. Realita však bola iná.

Aj tam, kde sme mali byť sami, sme sami neboli. Ľudia, ktorých sme sa snažili nechať za sebou, si našli cestu až k nám. Nie priamo, nie otvorene, ale cez tlak, udalosti a pomalé ničenie života, ktorý sme sa snažili znovu vybudovať.

A práve tu začína príbeh, ktorý už nie je len o úteku.

Ale o tom, že pred niektorými vecami sa utiecť nedá.

V kontexte týchto vyšetrovaní sa opakovane objavovali aj témy možných politických alebo systémových vplyvov, vrátane otázok o ovplyvňovaní vyšetrovaní a toku informácií v citlivých prípadoch — tém, ktoré boli predmetom parlamentných skúmaní.

A práve v tomto prostredí sa objavili ľudia, ktorí sa snažili ísť proti prúdu, pomenovať veci pravým menom a pokračovať vo vyšetrovaní.

Nie všetci to dokázali.

Objavili sa informácie o tlakoch, vyhrážkach, pokusoch spomaľovať alebo zastavovať určité línie vyšetrovania. Situácie, v ktorých rozhodnutia neboli len technické alebo profesionálne, ale ovplyvnené faktormi, ktoré nikdy neboli verejne priznané.

Potom prišla správa, ktorá zasiahla aj tých, ktorí tieto procesy sledovali z diaľky: smrť človeka spojeného s týmito témami.

Oficiálne uzatvorená.

No v kontexte všetkého, čo jej predchádzalo, zostala pre mnohých otvorenou otázkou.

Nie preto, že by existovali jednoduché odpovede. Ale preto, že sled udalostí, tlak a okolnosti vytvárali obraz, ktorý nebolo možné ignorovať.

A práve v tom období sme sa my snažili nájsť miesto, kde by sme mohli žiť v pokoji. Ďaleko od všetkého.

Ale existujú veci, ktoré sa neskončia len preto, že sa ich človek rozhodne nechať za sebou.

Pri obrane cez právne prostriedky sme využili aj to, čo poskytuje právny štát — podali sme žiadosť o odškodnenie za škody a zásahy, ktoré sme považovali za neopodstatnené a zdokumentované.

Nebolo to emocionálne rozhodnutie.

Bol to prirodzený krok človeka, ktorý sa obracia na inštitúcie s očakávaním, že fakty budú posúdené objektívne, nestranne a na základe konkrétnych dôkazov.

Odpoveď prišla. Krátka. Definitívna.

Na základe vykonaných preverení bolo konštatované, že neexistujú náznaky nezákonného alebo nedbanlivého konania zo strany štátnych orgánov, a preto sa žiadosť o odškodnenie zamieta.

Bez detailného odôvodnenia.

Bez vysvetlenia bod po bode.

Bez odpovede na konkrétne okolnosti, ktoré sme opísali.

Len záver.

V jednoduchom preklade to znamenalo jediné: podľa systému sa to, čo sa stalo… nestalo.

A práve vtedy sa človek ocitne v situácii, ktorá je možno ešte ťažšia než samotné udalosti.

Nie preto, že odpoveď bola negatívna. Ale preto, že to v skutočnosti nebola odpoveď.

Napriek všetkému, čo sa okolo nás dialo, sme sa nevzdali toho najdôležitejšieho: pokusu vybudovať normálny život.

Začali sme rekonštruovať dom, ktorý bol v stave spôsobenom rokmi zanedbania a škodami po predchádzajúcich nájomníkoch. Nešlo o drobnosti. Ale o vážne problémy: vlhkosť, plesne, nefunkčné rozvody, poškodené konštrukcie, hygienické nedostatky, ktoré bolo potrebné okamžite riešiť, ak mal byť dom vôbec obývateľný.

Od prvého dňa sme komunikovali otvorene a transparentne, snažili sa riešiť všetko v spolupráci s majiteľmi, pravidelne ich informovali o stave domu, navrhovali riešenia a boli pripravení niesť aj časť nákladov na stabilizáciu situácie.

Neostali sme však len pri slovách. Konali sme.

Postupne sme opravili elektriku, kúrenie, hygienické problémy, odstránili plesne, opravili podlahy, organizovali odvoz odpadu, riešili kanalizáciu a ďalšie technické nedostatky, ktoré robili dom nielen nepohodlným, ale potenciálne nebezpečným.

Investovali sme vlastné peniaze, organizovali práce, nakupovali materiál a zapájali odborníkov, aby sme dom dostali do dôstojného stavu.

A to všetko napriek vážne zhoršenému zdravotnému stavu.

Diagnóza CHOCHP druhého stupňa znamená obmedzenia, ktoré si zdravý človek len ťažko dokáže predstaviť: zníženú fyzickú kapacitu, ťažkosti s dýchaním, potrebu šetriť každú energiu.

A napriek tomu sme dokázali to, do čoho by sa mnohí v rovnakej situácii ani nepustili.

Nevytvárali sme problémy. Riešili sme problémy.

Nevyhýbali sme sa zodpovednosti. 

Prevzali sme ju — za niečo, čo sme nespôsobili.

A práve tu sa ukazuje jeden z najväčších rozporov celého príbehu.

Zatiaľ čo existovali konkrétne dôkazy o tom, že dom opravujeme, komunikujeme a snažíme sa

situáciu stabilizovať, paralelne sa vytváral úplne opačný obraz: obraz problému, ktorý treba odstrániť.

Na jednej strane anonym, ktorý spochybňuje zdravotný stav. Na druhej strane médiá, ktoré spochybňujú dôveryhodnosť. A na tretej úrovni súdne konanie, v ktorom je spochybňovaná aj nestrannosť rozhodovania.

Nie izolované udalosti. Ale tri paralelné línie, ktoré sa odohrávajú súčasne a vytvárajú spoločný efekt: tlak.

V tomto bode už však prípad vstupuje do roviny, kde už nemožno hovoriť len o "tvrdeniach".

Pretože to, čo bolo označované za nepravdivé alebo vymyslené, existuje vo fyzickej a reálnej podobe.

V oblasti nachádzajúcej sa v bezprostrednej blízkosti vodného zdroja sú zdokumentované navážky zeminy a materiálu s charakteristikami typickými pre stavebný odpad: zmes kameňa, zeminy a ďalších zvyškov uložených bez jasného vysvetlenia ich pôvodu a spôsobu uloženia.

Nejde o interpretácie. Ide o viditeľný, zdokumentovateľný a overiteľný stav.

A práve tu vzniká zásadný rozpor, ktorý presahuje osobný konflikt.

Na jednej strane existuje fyzická realita: zásahy do terénu, navážky, podozrenia na kontamináciu, podporené laboratórnymi analýzami vody naznačujúcimi prítomnosť ťažkých kovov.

Na druhej strane existujú tvrdenia, ktoré tieto fakty popierajú alebo označujú za nepravdivé.

V tomto bode už nejde o názory, ale o otázku, prečo sa realita a oficiálne závery rozchádzajú.

Už v januári 2026 sme sa rozhodli nečakať pasívne na vývoj situácie, ale konať spôsobom, ktorý predpokladá právny štát — obrátiť sa priamo na príslušné orgány.

Dňa 15. januára 2026 sme podali oficiálne oznámenie na BAK (Bundesamt zur Korruptionsprävention und Korruptionsbekämpfung), v ktorom sme detailne opísali dovtedajšie udalosti a požiadali o okamžité začatie vyšetrovania.

V oznámení sme neuvádzali všeobecné domnienky, ale konkrétne fakty: 

• mená osôb, ktoré považujeme za zapojené, 

• podozrenia zo zneužitia právomocí verejných činiteľov, 

• možné falšovanie úradných dokumentov, 

• a prepojenia medzi jednotlivými aktérmi, ktoré podľa nás nemohli byť náhodné.

Zároveň sme výslovne požiadali o zabezpečenie a analýzu komunikácie medzi týmito osobami, aby bolo možné objektívne preveriť existenciu koordinovaného postupu.

Súčasťou oznámenia bol aj aspekt, ktorý nebolo možné ignorovať: upozornili sme na vyhrážky a správanie v našom bezprostrednom okolí, ktoré naznačovali možné fyzické ohrozenie, a požiadali sme o okamžité preverenie vzhľadom na riziko pre náš život a bezpečnosť.

Tieto obavy neboli založené len na našom subjektívnom pocite. Vyplývali aj z upozornení nášho prenajímateľa — univerzitného profesora a lekára — ktorý považoval situáciu za natoľko vážnu, že nás osobne vyzval k maximálnej opatrnosti.

Informovali sme tiež, že tie isté skutočnosti už boli oznámené ďalším inštitúciám vrátane

krajinských úradov a prokuratúry, pričom sme zdôraznili, že napriek času, ktorý uplynul, neprišla žiadna konkrétna odpoveď ani informácia o stave konaní.

Naše oznámenie teda nebolo prvým krokom.

Bol to pokus zastaviť proces, ktorý sa postupne zhoršoval.

Požadovali sme jediné: aby boli naše podozrenia seriózne a nezávisle preverované, aby boli dôkazy zabezpečené, a aby bola situácia vyhodnotená skôr, než dôjde k nezvratným následkom.

Odpoveď, ktorú sme dostali, však nebola odpoveďou na tieto otázky.

A predovšetkým nebola reakciou schopnou zastaviť to, čo nasledovalo.

Po týchto udalostiach už nešlo len o formálnu komunikáciu, ale o konkrétne kroky zo strany úradov.

Bola nariadená kontrola vodovodného systému — nielen administratívna, ale aj technická — vrátane sond a preverovania reálneho stavu terénu.

Jednou z kľúčových otázok bolo: ako je možné, že novostavba postavená po roku 2020 bola napojená na súkromný vodný zdroj, keď posledný dostupný záznam o systéme pochádzal z roku 1990.

Táto okolnosť vyvoláva zásadné otázky o zákonnosti, kontrole a kontinuitete správy vodného systému.

Kontroly sa neobmedzili len na kvalitu vody.

Zahŕňali aj fyzické zásahy do terénu, vrátane sond v svahovitej oblasti, kde existovalo podozrenie na prítomnosť materiálov, ktoré tam nemali byť — vrátane potenciálne nebezpečných odpadov ako azbest.

To už nie je rovina hypotéz.

To je rovina, v ktorej samotný štát uznáva potrebu preveriť, čo sa na pozemku reálne nachádza.

V tejto fáze už nešlo o nedorozumenia alebo rozdielne názory, ale o sériu konkrétnych krokov smerujúcich jedným smerom.

Iniciatívy starostky, jej vyjadrenia pred súdom a paralelné administratívne opatrenia začali vytvárať obraz s jediným cieľom: dostať nás z domu za každú cenu — bez ohľadu na realitu, fakty a následky.

Zároveň však existuje zdokumentovaná časová os, ktorú nemožno ignorovať.

Prví sme boli my, občania, ktorí podali oznámenia a upozornili na možné porušenia, technické a environmentálne riziká.

Tieto oznámenia neboli verejné ani mediálne. Boli adresované výlučne príslušným orgánom presne podľa zákona.

Až následne začali oficiálne preverovania so zapojením: 

• BAK,

• Generálnej prokuratúry, • environmentálnych a územných oddelení, • okresných úradov, ktoré mali preverovať konkrétne rozhodnutia, technický stav a postupy v oblasti.

A práve vtedy prišiel zlom.

Nie riešenie.

Nie ochrana oznamovateľov.

Ale útok.

Bolo proti nám podané trestné oznámenie, ktoré nás označilo za vinníkov — napriek tomu, že sled udalostí je jasný: najprv oznámenia, potom preverovania, a až následne obvinenia.

Táto postupnosť nie je náhodná.

Naopak, vytvára obraz nástroja používaného na umlčanie tých, ktorí problém otvorili.

K tomu sa pridali vyhlásenia, ktoré namiesto objasnenia situácie relativizovali fakty a obsahovali upozornenia médiám, aby "nezverejňovali nepravdivé informácie", pričom zdôrazňovali, ako rýchlo môže byť poškodená reputácia.

A práve toto je zásadný moment.

Namiesto riešenia podstaty problému sa pozornosť presúva na kontrolu naratívu: čo sa môže povedať a čo musí zostať ticho.

Medzitým tlak v realite pokračoval: pokusy o vysťahovanie, administratívne zásahy, konania vedúce k jedinému efektu: vytlačiť nás z priestoru, v ktorom sme žili.

A práve tu vzniká otázka, ktorá už nie je osobná, ale systémová: Kde je BAK, keď existujú podozrenia voči verejným činiteľom?

Kde je Generálna prokuratúra, keď ide o práva občanov?

Kde je štát, keď sa nástroje spravodlivosti menia na nástroje tlaku?

Kde sú ústavné princípy hovoriace, že všetci sú si pred zákonom rovní?

Pretože ak na tieto otázky neexistuje odpoveď, nejde už o jednotlivý prípad.

Ide o precedens.

Dňa 3. marca 2026 sme dostali do schránky predvolanie na výsluch stanovený na 19. marca.

Napriek zákonnej lehote sme sa rozhodli konať okamžite.

Nie ako obvinení.

Ale ako ľudia veriaci v spravodlivosť.

Dobrovoľne sme prišli na políciu v Rattene a odovzdali vyšetrovateľovi viac než 150 strán dôkazov dokazujúcich, že oznámenie proti nám bolo účelové a malo charakter SLAPP útoku, pričom sme v skutočnosti upozorňovali na vážne porušenia.

Len dva dni nato, 5. marca, som mal absolvovať životne dôležité MRI vyšetrenie označené lekármi za urgentné kvôli podozreniu na metastatické ochorenie.

Nebola to rutinná kontrola.

Bol to rozhodujúci moment, ktorý mohol ovplyvniť celý ďalší priebeh liečby.

Keď sme boli na polícii, Michaela išla na poschodie hovoriť s policajtmi. Ukázala im SMS o

termíne vyšetrenia, CT nálezy aj zdravotnú dokumentáciu potvrdzujúcu vážnosť situácie.

Policajti sa zatvorili do miestnosti asi na dvanásť minút.

V tom momente sme ešte verili, že po oboznámení sa s faktami situáciu pochopia.

Nestalo sa to.

Na základe všetkých predložených dôkazov, technických posudkov a zdokumentovaných zdravotných následkov sa obraciame na Rakúsku republiku s jasnou otázkou: Kto chráni obete?

V tomto prípade bolo preukázané, že dlhodobé vystavenie toxickej látke 1,2-dichlóretán malo vážne následky na zdravie dotknutých osôb, vrátane poškodenia pľúc a centrálneho nervového systému.

Napriek existencii meraní, technických záverov a jasnej časovej súvislosti medzi aktivitami vykonávanými pod obytnou budovou a zdravotným stavom postihnutých osôb nedošlo k žiadnemu účinnému zásahu, žiadnej ochrane ani spravodlivému posúdeniu situácie.

Naopak, dotknuté osoby sa ocitli v situácii, v ktorej: – ich dôkazy neboli primerane zohľadnené, – vyšetrovania boli opakovane odkláňané, – relevantné fakty boli spochybňované alebo ignorované, – a osoby, voči ktorým smerovali podozrenia, pokračovali vo svojej činnosti bez významných následkov.

Táto situácia vytvára nebezpečný precedens.

Precedens, v ktorom je možné poškodiť zdravie človeka, zničiť jeho životné podmienky a následne sa stretnúť so systémom, ktorý namiesto ochrany obete vytvára tlak práve na ňu.

Preto sa pýtame: Ako je možné, že pri tak vážnych zdravotných následkoch nebola dotknutým osobám zabezpečená okamžitá ochrana?

Prečo neboli všetky dôkazy posúdené nezávisle, bez vplyvu postavenia alebo funkcie zainteresovaných osôb?

Prečo systém, ktorý má zabezpečovať rovnosť pred zákonom, vytvára dojem selektívnej ochrany?

Rovnosť pred zákonom nemôže byť iba vyhlásením. Musí byť realitou.

Ak štát nie je schopný chrániť ľudí v situáciách, kde existujú dôkazy o ohrození zdravia a života, potom zlyháva vo svojej základnej funkcii.

Nežiadame privilégiá.

Žiadame to, čo by malo byť samozrejmé: ochranu, pravdu a rovnosť pred zákonom.

Tento prípad netrvá dni ani mesiace.

Trvá už 9 rokov.

Deväť rokov, počas ktorých nešlo len o právny spor, ale o postupné ničenie života.

O stratu zdravia, zdokumentovanú technickými dôkazmi.

O rozpad rodín.

O systematické ničenie dôstojnosti ľudí, ktorí sa rozhodli nezostať ticho.

O opakované ignorovanie faktov, ktoré mali byť základom spravodlivosti.

Vrcholom tohto prípadu však nie je len zlyhanie systému.

Vrcholom je umlčanie nevinného svedka.

Nie človeka, ktorý mohol hovoriť.

Nie niekoho, kto mohol manipulovať.

Ale bytosti, ktorá nemala hlas.

Psa, najkrajšiu bytosť na svete♥.

Bytosti, ktorej smrť — okrem samotnej tragédie — nesie aj temné a znepokojujúce posolstvo.

Jeho smrť nie je len osobnou tragédiou.

Je dôsledkom.

Dôsledkom prostredia, v ktorom tlak rastie, varovania sú ignorované a spravodlivosť neprichádza včas.

Je symbolom toho, kam môže viesť systém, ktorý nechráni najslabších.

Ktorý nereaguje.

Ktorý dovolí, aby boli tí, čo upozorňujú na problém, vystavení tlaku namiesto ochrany.

A preto dnes už nekladáme iba otázky.

Dnes stanovujeme hranicu.

Kde je štát, keď sú ľudia vystavení konkrétnemu ohrozeniu zdravia?

Kde je spravodlivosť, keď dôkazy existujú, ale nevedú k ochrane?

Kde je rovnosť pred zákonom, keď systém koná rýchlo proti slabým, ale váha pred mocou?

Ak v tomto prípade neexistuje moment, keď treba povedať "dosť", potom musí tento moment vzniknúť teraz.

Nežiadame výnimky.

Nežiadame výhody.

Žiadame to, čo by malo byť základom každého právneho štátu: – ochranu obetí, – pravdu založenú na faktoch, – rovnosť pred zákonom platnú pre všetkých.

Pre tých, ktorí ešte môžu hovoriť.

A pre tých, ktorí už hlas nemajú.