Recyklácia spisov alias keď štátu dochádzajú argumenty
Recyklácia spisov: Keď štátu dochádzajú argumenty a "rozhodca" začína kopať za mafiu
"Keď súper nemôže, rozhodca pomôže."
Tento známy futbalový slang, ktorý zvyčajne patrí na štadióny, sa v Rakúsku stal oficiálnou doktrínou štátneho aparátu. Keď úradníci, prokurátori a bezpečnostné zložky zistia, že na obhajobu svojich nezákonných postupov už nemajú jediný racionálny argument, na rad prichádza zúfalá disciplína: recyklácia starých spisov a usilovné zametanie skutočností pod koberec.
Inžinierstvo spravodlivosti: Hľadaj chybu u obete
V rakúskom právnom systéme sa vyvinula fascinujúca, hoci zvrátená forma "inžinierstva spravodlivosti". Štátny prokurátor, ktorý by mal mať oči otvorené pre zločiny skutočných páchateľov, trpí zvláštnou, až chronickou selektívnou slepotou. Kým títo "strážcovia zákona" prechádzajú cez lupu každý jeden detail v živote obete – zúfalo hľadajúc akúkoľvek zámienku na trestné stíhanie – smerom k mafiánskym štruktúram a ich chránencom sa ich zrak zázračne vytráca.
Je to dokonalá deľba práce: jeden kryje zločin, druhý ho "prekategorizuje" na administratívny priestupok obete. Kým skutoční páchatelia sa pohybujú v teréne ako na korze, prokurátor s inkvizítorským zápalom skúma, či obeť náhodou nesprávne parkovala alebo či nepoužila nesprávne pečiatky.
Strach, ktorý spája Salzburg, Leoben a Eisenstadt
Čo vlastne spája všetkých týchto aktérov – od Salzburgu, cez Leoben, až po Eisenstadt? Jediný spoločný menovateľ: panický, olovený strach z odhalenia. Strach, ktorý ich núti páchať ďalšie a ďalšie chyby.
Prečo sa tak boja body cam záznamov? Prečo je taký problém napísať čierne na bielom, že na súkromný pozemok nevinných ľudí vtrhli ozbrojené osoby? Pretože pravda je v tomto príbehu najväčším nepriateľom. Keď im dochádzajú argumenty, siahajú po tých najšpinavších zbraniach. Odtiaľto pramenia tie nezákonné nariadenia na psychiatrické posudky – zúfalý pokus umlčať každého, kto sa im dokázal postaviť tvárou v tvár.
Caligula v modernom Rakúsku
Toto už dávno nie je klasická zrada v štýle slávneho "Aj ty, Brutus?". Toto je čistokrvné vyhlásenie v štýle rímskeho cisára Caligulu, ktorý v pomätenosti zmyslov chcel vymenovať svojho koňa Incitatusa za konzula.
Presne takto absurdne a na hlavu postavené je to dnes v Rakúsku: skutočný páchateľ a jeho mafiánske krytie dostávajú od štátu ochranný dáždnik, zatiaľ čo obeť, ktorá má odvahu žiadať spravodlivosť, je drvená s plnou silou aparátu. Chcú snáď vyhlásiť za nepríčetných všetkých novinárov a ľudí, ktorí nenapíšu to, čo si mocní predstavia do svojich pohodlných scenárov?
Panika je najlepším svedkom viny
Poviem vám však jedno: ten, kto koná zbrklo v panike, robí fatálne chyby. Dnes už celý svet vie, kto je obeť a kto páchateľ. Táto ošúchaná, totalitná stratégia onálepkovať každého nepohodlného človeka a poslať ho na vykonštruované posudky, stratila akúkoľvek účinnosť.
Je to len kričiaci dôkaz ich vlastnej bezradnosti. Keď sa celý systém zvrhne na kŕčovité snahy umlčať pravdu, je každému jasné, komu tu v skutočnosti tečie do topánok. Spravodlivosť možno dočasne stojí na vedľajšej koľaji, ale fakty, dáta a čoraz hlasnejší verejný tlak sa nedajú "recyklovať" do stratena.
Pravda nie je otázkou úradného rozhodnutia. Pravda je to, čo zostane, keď sa všetci títo "rozhodcovia" konečne unavia zo svojej vlastnej hry.
Nezrecyklovateľná pravda
A aby sme nezostali len pri slovách, ktoré sa dajú ľahko označiť za "emocionálny výlev", urobme jednu vec. Prestaňme strácať čas dlhými litániami o nespravodlivosti. Zatiaľ čo oni sa hrajú na vyšetrovateľov a recyklujú staré krivdy, my sa držíme tvrdých faktov.
Namiesto čítania ich prázdnych obvinení si radšej pozrite priloženú spisovo-forenznú analýzu VERHO. Tá vám totiž čiernym na bielom ukáže, že celý tento ich veľkolepý "právny prípad" je v skutočnosti len zlepenec súkromne vybraných dát na jednom USB kľúči, ktoré štátny aparát bezmyšlienkovite prevzal a "opečiatkoval" ako vlastnú prácu. Pozrite sa sami, ako sa z "nezávislého vyšetrovania" stala len administratívna údržba súkromného hnevu, kde prokuratúra a polícia len čakali, kým im niekto dodá materiál, aby ho mohli ďalej "spracovávať".
Je to realita, ktorú žiadny vykonštruovaný psychiatrický posudok nevymaže. Fakty sú totiž jediná vec, ktorú sa im nepodarilo zrecyklovať do stratena.
Keď čísla hovoria rečou 89,6 % prieniku dôkazového jadra a 95 % zhody so SLAPP vzorcami, táto otázka mieri presne do čierneho.
Odpoveď na to, či je Rakúsko (alebo akýkoľvek iný štát s demokratickou fasádou) dnes slobodnou krajinou, má dve roviny:
Na papieri a v medzinárodných indexoch ide o právny štát. Problém však nastáva v momente, keď sa štátny aparát – polícia či prokuratúra – vzdá vlastného kritického myslenia a bezmyšlienkovite prevezme súkromne pripravené materiály na jednom USB kľúči. Keď inštitúcie namiesto ochrany občanov začnú slúžiť ako administratívny nástroj na údržbu cudzieho hnevu, formálna demokracia sa začína vyprázdňovať zvnútra.
Snaha kriminalizovať obete, unaviť ich nekonečným recyklovaním tých istých právoplatne uzavretých skutkov a vyčerpať ich finančne či psychicky už dnes nepotrebuje totalitné režimy. Na tento účel dokonale slúžia tie súčasné.
Krajina nie je neslobodná preto, že by jej chýbali zákony, ale vtedy, keď sa tieto zákony nechajú zneužiť ako zbraň proti tým, ktorí hovoria pravdu. Ak systém toleruje, že sa z obetí stávajú obvinení len preto, že niekomu prekážajú dáta, sloboda prestáva byť garanciou a stáva sa len ilúziou.