Máme sny a cieľ....

Tento súbor viet, myšlienok, pohľadov, môžem v pokoji nazvať pohľadom za obzor môjho sveta. 

Všetko sa to začalo prvým vnímaním sveta, keď som mal 6 a viac rokov. Už v tomto momente som bol akosi iný. Áno miloval som šport, knihy, spoločnosť mne podobných detí. No akosi som si už príliš skoro uvedomoval zodpovednosť, ktorá vo mne driemala. Prechádzal som skúškami, ktoré ma smerovali presne tam, kde som teraz. Na jednej strane som vo veku azda desať rokov chytal prvý ročník hokejbalovej ligy v Nitre. Ja desať ročný, nie veľmi vysoký chlapec, som sa postavil dospelým chlapom a aj vďaka tomu, že som sa nebál, sme ako tím vyhrali tretie miesto v lige. To boli momenty, keď som mal obyčajnú žltú penu a takmer žiadne chrániče, no i tak som sa stavial strelám dospelých chlapov, ktorí na mňa vysielali vodou plnenú tenisovú loptičku. Potom prišli momenty na základnej škole, keď som chodil na rôzne súťaže. Najmä tá dejepisná. Prvý rok dejepisnej súťaže, ktorej hlavnou témou bola Nitra, bol v poriadku. Spolu s Tomášom Danišíkom sme si rozdelili jednotlivé obdobia a aj súčasnosť. Skončili sme v zlatom strede. No o rok na to prišla moja ďalšia skúška a prvý ciťák, že sa radšej naučím všetko. Moji spolužiaci Matúš a Miloš sú skvelí chlapi, ale súťaž brali ako zábavu, no a naša učiteľka dejepisu pani Miškovicová, skoro zinfarktovala. Sám som to odmakal a výsledok bolo neskutočné 2. miesto v rámci nitrianskych škôl a gymnázií. Ako jedna z najpodceňovanejších škôl sme preskočili gymnáziá - Cirkevné, Párovské, ale vyhralo Gymnázium, Golianova 68. Stále som si uvedomoval, že sa musím spoliehať na svoje schopnosti. Rovnaké to bolo i na práve Gymnáziu, Golianova 68. Hneď od prvého momentu som doslova nenávidel, keď moja sestra sa učila všetko od A - Z, ale nechápala ničomu. Všetci mi prizvukovali ako sa musím snažiť, aby som sa jej vyrovnal. To je však šialený krok, ktorý robia mnohí rodičia. Aby sa deti naháňali za známkami, ktoré v podstate ničia hodnotu človeka. Ak má dieťa talent na niečo iné, treba ho podporiť a nie nútiť do niečoho, čo ho vnútorne ničí. Mal som jednu profesorku nemčiny - Líškovú. Učila moju sestru o rok vyššie a jednoducho si na mäa zasadla. Mohol som sa snažiť akokoľvej, najlepšia známka, akú som u tejto pani profesorky dostal, bola 3+.  V podstate v tomto období som vnímal oveľa viac ako sa už len spolužiaci hrajú na niečo viac, ako reálne sú. Rodina je zásadný element zničenia mladého človeka. Osobne som si šiel stále tú istú cestu. To, čo som miloval, tomu som sa naplno venoval: Písanie básní, poviedok, či geografické súťaže alebo aj história. Mám pocit, že to bolo v poslednom ročníku - maturitnom. Kdesi v škole som videl plagát, ktorý oznamoval, že sa budú robiť preteky v cyklistike. Bicykel bol pre mňa po dlhé roky akýmsi prostriedkom ku nájdeniu pokoja. Rovnováhy a času, kedy som pri šlapaní do kopcov, nemyslel na nič iné, len na to, aby som zvládol viac a viac. Preto v momente, keď som objavil tento plagát, tak som šiel do kabinetu môjho telocvikára a zároveň aj môjho úžasneho triedneho učiteľa pána Tomana. Hovorím mu. Po víkende prídem s prvým miestom. Zasmial sa. 

Nadišiel čas preteku, ktorý sa konal v priestore základnej školy na Klokočine. Predtým som si šiel od priateľa Stanka Skladaného požičať cyklistickú prilbu. Nebol som profesionál, ale veril som vo svoje schopnosti. Naše preteky šli až ako posledné, keďže sme boli najstaršia kategória - juniori. Vyštartovali sme a celkovo sme mali spraviť 12 kôl. Prvých deväť som sa doslova viezol za prvým pretekárom. Snažil som sa ho unaviť a takticky som ho vyšťavoval. Boli tri kolá do konca a vedel som, že nastal ten správny čas. Vyrazil som a predbehol som ho. Chlapec bol tak unavený, že som ho v troch kolách obehol o dve kolá. Našetrená sila doslova explodovala a zvíťazil som. Môj výsledný čas bol v rámci Slovenska jeden z najlepších. Prišiel som do školy s pohárom a aj diplomom. Môj triedny učiteľ len neveriacky krútil hlavou. Samozrejme následné finále, ktoré sa konalo v Rajeckých Tepliciach, som doslova nezvládol. Zabudol som sa sústrediť. Zle som si dal dokopy brzdy a hlavne som sa nalial kofolou tesne pred štartom. Medzi profesionálmi som skončil posledný. Jednoducho mi nešli nohy a grgal som pri každom zábere do pedálov. No nevzdal som sa a nedovolil som, aby ma obehli o kolo. I prehrať sa dá so cťou. Môj život sa začal meniť. Problémom bol strach, ktorý ma doslova spútal. Prestal som veriť v to kým som a začal som príjmať to, čo chcú iní, aby som bol. Chyba. Zavaril som si tým až príliš. No aj takéto obdobie je pre mladého chlapca potrebné. Ukáže mu, že takto žiť jednoducho nemôže. Prešli roky a dnes bojujem o prežitie, ale sny, ktoré som mal už od malička, som neopustil. Vydal som dve knihy, bol som roky pri lietadlách, či pískal som ako Slovák, futbal v Rakúsku.

CESTA, ktorou som sa vydal, je tá najťažšia, pretože je moja vlastná. Padám, vstávam, plačem, smejem sa - žijem. 

Byť silná osobnosť pre mňa znamená to, že sa človek odpúta od svojich temných komnát a vykročí do života s cieľom konať dobro a nedať sa nikým odradiť. 

Preto sme sa s Miškou rozhodli vykročiť do sveta inak. Spoločnou snahou nás všetkých dosiahneme nezávislosť a slobodu. To, čo väčšine ľuďom dnes, chýba. Učme sa kráčať vpred a načúvajme svojmu vnútornemu hlasu. Čaká nás cesta smer Sicília. Pripravíme plán nezávislej obce a spoločnosti. Spolu to zvládneme.

Váš Pali

Archív Pavol Pribela