Dom, ktorý si tak mnoho pamätá…

Keď sa ranná hmla zdvihne z údolia Mürztalu, krajina na chvíľu stíchne. Lesy stoja nehybne. Pramene pod svahom šepkajú rovnako, ako šepkali pred stovkami rokov.

Na mieste menom Auf der Schanz nestojí len dom.

Stojí tu pamäť.

Staré mapy zo 17. a 18. storočia zakresľujú Schanzsattel nie ako náhodný bod, ale ako strategický priechod. Slovo Schanz znamená opevnenie. Val. Obranu. Takéto miesta nevznikali bez dôvodu.

Z výšin bolo vidieť prichádzajúce nebezpečenstvo.
Voda z prameňov znamenala život.
Strmý svah za chrbtom znamenal ochranu.

V historických štúdiách o obrane Štajerska (Pickl, Fournier a ďalší regionálni historici) sa opakovane spomínajú vyvýšené body s rozhľadom ako útočiská počas tureckých vpádov a neskorších vojenských konfliktov.

V jednom z dobových záznamov sa píše:

"Ľud z údolí sa uchyľuje na výšiny, kde rozhľad znamená čas a čas znamená život."

Vidieť znamenalo prežiť.

Možno tu horeli varovné ohne.
Možno sa tu schovávali rodiny.
Možno sa tu prijímali rozhodnutia, ktoré rozhodovali o osudoch.

A potom prišla ďalšia vojna.

Dokumenty o Luftkrieg in der Steiermark 1941–1945 opisujú bombardovania, napätie a strach civilného obyvateľstva. V publikácii Ferdinanda Hutza o posledných dňoch vojny v Oststeiermark sa spomína, že horské domy sa stávali úkrytom.

Domy ako tento.

Dom na Auf der Schanz má zvláštnu architektúru.
Kamenné základy z lomového kameňa, jednoduché a pevné.
Drevená konštrukcia nad nimi.
A vo vnútri… prechody, medzipriestory, malé miestnosti, ktoré pôsobia ako vrstvy ochrany.

Nie monumentálne ako pyramídy v Gíze.
Ale rovnako premyslené.
Rovnako tiché.

Ústne podania hovoria o skrýšach.
O ľuďoch, ktorí tu našli útočisko.
O strachu, ktorý sa tu miešal s nádejou.

Tento dom si pamätá.

Pamätá si vojenské presuny.
Pamätá si koniec frontovej línie v regióne.
Pamätá si generácie, ktoré ním prešli.

A potom prišli roky ticha.

Zanedbanie.
Rozpad.
Ľahostajnosť.

Niektoré domy vojnu prežijú.
Ale neprežijú nezáujem.

Vo Fochnitz stojí jeden z nich.
Starý dom. Opustený. Tichý.
Stále krásny. Stále zachrániteľný.

Vedľa neho vyrástla novostavba.
Čistá. Presná. Moderná.

Kontrast nehovorí o závisti.
Hovorí o rozhodnutí.

Dokážeme stavať nové.
Ale dokážeme aj zachraňovať staré?

Príliš mnoho domov v tomto regióne už zmizlo.
Nie kvôli vojne.
Nie kvôli požiaru.
Ale kvôli ľahostajnosti.

A predsa toto miesto bolo kedysi majákom nádeje.

Maják nemusí byť veľký.
Jeho úlohou je ukazovať smer.

Korene

Ako dieťa som trávil prázdniny u svojho starého otca Jozefa v Nevericiach na Slovensku.

Bol vedúcim inštaly. Učil študentov pracovať s drevom. Učil ich presnosti, trpezlivosti a úcte k materiálu.

Každé leto som sa naučil niečo nové.
Ako drevo dýcha.
Ako reaguje na vlhkosť.
Ako sa nesmie uponáhľať.

Roky plynuli. Život ma zavial do hôr.

A potom som stál pred domom, ktorý čakal na niekoho, kto ho pochopí.

Keď dnes brúsením odhaľujem pôvodnú kresbu dreva, keď nahrádzam zhnité časti novým materiálom, niekedy mám zvláštny pocit.

Akoby tie pohyby neboli len moje.
Akoby som si spomenul na niečo, čo mi bolo odovzdané dávno.
Akoby mi starký stále zhora pomáhal.

Možno si dom pamätá.
Možno si pamätáme aj my.

Výzva

Miesta ako Auf der Schanz nie sú len parcely a administratívne hranice.
Sú to vrstvy pamäti.

Pamäti o čase, keď sa tu bránili priechody.
Pamäti o vojnách, ktoré sa dotkli týchto lesov.
Pamäti o ľuďoch, ktorí tu hľadali úkryt.

A dnes?

Dnes je otázkou, či budeme žiť len pre dnešok.
Alebo aj pre zajtrajšok.

V krajine, ktorá je súčasťou Alpenkonvention, by rovnováha medzi rozvojom a ochranou mala byť samozrejmosťou. Ochrana histórie nie je prekážkou pokroku. Je jeho základom.

Platí jedno pravidlo, ktoré sa opakuje naprieč dejinami:

Kto nepozná históriu, opakuje jej chyby.

Dom na Auf der Schanz stojí ďalej.

Nie ako relikt.
Nie ako romantická ruina.

Ale ako dôkaz, že vždy musí prísť niekto, kto sa rozhodne pokračovať v príbehu.

Aby tí, ktorí prídu po nás, vedeli,
že sme tu nežili ľahostajne.

Že sme chránili to, čo vybudovali naši predkovia.
Že sme boli čestní.

A že sme boli zodpovední.